Tento článok krátko reaguje na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo veci Hellspy. Jeho základnou tézou je, že súdom koncipovaná doktrína parazitnej súťaže je neudržateľne široká a v podstate nemá v moderných zákonoch o nekalej súťaži miesto. Článok tiež ukazuje prečo rozhodnutie nesprávne interpretuje právo EÚ na niekoľkých stupňoch. Vrchný súd v Prahe sa bude zrejme musieť obrátiť na Súdny dvor EÚ (+ pripájam moju formuláciu otázok).

Krátko k faktom

Žalovanými sú dve firmy, a síce I&Q GROUP, spol. s r.o. a Hellspy SE, ktoré prevádzkujú sériu služieb ako hellspy.cz, hellspy.com, hellspy.sk a stiahnito.sk. Ide o úložiská, ktoré obsahujú aj obsah porušujúci autorské práva tretích osôb.

Žalobcom je Česká národní skupina Mezinárodní federace hudebního průmyslu.

Žalobca tvrdí, že biznis model spočívajúci v prevádzkovaní stránky s odmeňovacím systémom je parazitovaním na neurčitých výtvoroch. Dôvodom má byť to, že spojením služby úložiska s odmeňovacím systémom vzniká priestor pre verejný prenos mnohého autorskoprávne nevysporiadaného obsahu. Konkrétne žalobca tvrdí:

„Nesprávné právní posouzení věci spatřuje žalobce v tom, že odvolací soud nesprávně aplikoval ustanovení § 5 odst. 1 zákona o některých službách informační společnosti, neboť toto ustanovení upravuje odpovědnost za obsah informací uložených na těchto internetových službách, tj. v tomto případě za porušení autorského práva. Předmětem žaloby však není odpovědnost žalovaných za porušování autorského práva sdílením chráněného obsahu, nýbrž odpovědnost za to, jakým způsobem žalované takového porušování využívají ve svůj soutěžní prospěch. Citované ustanovení je exkulpační normou vůči porušení autorských práv sdílením obsahu, nikoli vůči odpovědnosti za soutěžní parazitování na důsledcích takového porušování“ (bod 13)

Žalobca sa domáha série súdnych príkazov, vrátane aby sa 1) žalovaní zdržali odmeňovania svojich užívateľov pokiaľ ich obsah nie je autorskoprávne vysporiadaný, 2) vypli funkciu vyhľadávania, alebo 3) uverejnili rozhodnutie na svoje trovy.

„Žalobce se nedomáhá zákazu jakéhokoli poskytování odměn, ale podmiňuje je ověřením oprávněnosti ke sdílení takového obsahu, za který má být odměna vyplácena, což žalobce považuje za přiměřené vzhledem k vysoké stahovatelnosti nelegálního obsahu.“ (bod 16)

Vec sa dostala až na Najvyšší súd ČR, ktorý pred pár dňami vydal svoje rozhodnutie (sp. zn. 23 Cdo 2793/2020, sudcovia: JUDr. Pavel Horák, Ph.D., JUDr. Bohumil Dvořák, Ph.D. a JUDr. Pavel Tůma, Ph.D.). NSČR na rozdiel od Vrchného súdu v Prahe má zato, že sa na spor neuplatní bezpečný prístav hosting (§ 5 ZSIS). Súd dospel k záveru, že nekalá súťaž poskytuje ochranu aj tam kde nie je porušené autorské právo, pričom stačí, že sa ťaží z cudzej práce bez ohľadu na reálnu ujmu žalobcu alebo jeho členov.

Disclaimer

Skôr než sa k pustím k meritu veci, tri drobné poznámky.

Tento článok nemá ambíciu analyzovať pozíciu služby Hellspy z pohľadu autorského práva. Nie je úplne vylúčené, že po rozhodnutí vo veci YouTube/Peterson bude možné založiť aj priamu zodpovednosť za verejný prenos. Či tomu tak je, netuším. Nepoznám spis. Taktiež sa nejdem vyjadrovať k možnosti uložiť povinnosti súdnymi príkazmi. Roky píšem o tom, že to možné je bez ohľadu na deliktuálnu zodpovednosť (Husovec 2014, Husovec, 2017). K tomu záveru dospieva aj NSČR citovaním SDEÚ, avšak menej už poukazuje na limity týchto príkazov alebo na doktrinálny pôvod, ktorý v nekalej súťaži nemôže byť rovnaký s PDV (negatórna ochrana má iný povôd).

V druhom rade. Teším sa, že naše súdy konečne riešia aj takéto spory. A som aj veľmi rád, že predmetný senát namiesto uhýnania rieši konečne podstatu veci. Zato si zaslúži moju veľkú úctu. Bohužiaľ nemôžem ale zdieľať nadšenie z doktríny, ktorá sa takto vytvára pre všetky podnikateľské aktivity. Nejde pritom o novú námietku. Na problematickosť niektorých tunajších rozhodnutí v oblasti parazitnej súťaže poukazujem dlhodobo (Husovec 2015, Husovec 2020). Rozhodnutie Hellspy je vyvrcholením, ktoré korunuje neudržateľnosť tejto doktríny. Tá v podstate spočíva v tom, že čo neporuší PDV je „isto nekalá súťaž“. PDV, ktoré je zhmotnením rozhodnutia zákonodarcu, sa dostáva úplne do úzadia.

V treťom rade. Ak Hellspy porušuje autorské právo, uplatnenie nekalej súťaže nepovažujem za problematické pretože pôjde o situáciu súbehu nárokov. Stále je však otázne či si tieto nároky môže uplatniť súčasný žalobca. Rozšírenie aktívnej legitimácie bez ohľadu na reálny dopad v prípadoch parazitovania je veľmi dramatický krok, ktorý môže mať zásadné následky pre trh. Je to úplne iné ako v prípadoch klamlivého konania, kde sa takmer vždy chráni spotrebiteľ. Sám si úplne neviem ešte dotvoriť obraz čo všetko bude zrazu možné. Môj prvý dojem je, že sme práve otvorili cestu actio popularis na holandský spôsob (tzv. Claimstichting), len oblečeného do kolektívneho presadzovania nekalej súťaže.

Ak aj platí, že Hellspy, porušuje autorské právo podľa YouTube/Peterson, výsledok rozhodnutia síce nebude problematický z pohľadu doktríny parazitovania (pôjde o súbeh), ale z pohľadu aktívnej legitimácie.

Najprv k Smernici o elektronickom obchode

Medzi českými kolegami na LinkedIn som zachytil nadšenie ako súd obišiel smernicu o elektronickom obchode. Vraj aké progresívne. Pravda je však taká, že súd smernicu len zle interpretoval.

Súd dospel k nasledujúcemu záveru:

„Je zřejmé, že toto ustanovení nezbavuje poskytovatele služby ukládání informací odpovědnosti za jakýkoli soukromý delikt, ke kterému v souvislosti s výkonem jeho hospodářské činnosti může dojít, nýbrž jen odpovědnosti za takové delikty, jež jsou důsledkem „obsahu“ informace uložené uživatelem (v mezinárodních souvislostech označované též někdy jako tzv. sekundární odpovědnost za obsah).“ (bod 45)

„Toto ustanovení se tudíž prosadí v takových civilních řízeních, jejichž předmětem jsou právě deliktní nároky, jež vyplývají z „obsahu informací“ uložených na zařízení provozovaném žalovaným (resp. z obsahu žalovaným uložených dat), které zasahují do soukromého práva žalobce. (bod 46)“

„Z toho pak (a contrario) plyne, že v případech, kdy tvrzená právní povinnost žalovaného jako poskytovatele služby informační společnosti vzniká z jiného důvodu než v důsledku jeho odpovědnosti „za obsah informace uložené na žádost uživatele“ (jež by jinak žalovanému, nebýt omezení jeho odpovědnosti podle citované úpravy, vznikla), se omezení odpovědnosti poskytovatele služby za obsah ukládaných informací podle § 5 odst. 1 zákona o některých službách informační společnosti prosadit nemůže, byť by tato povinnost (hospodářsky) souvisela s poskytováním této služby, což platí i o povinnosti poskytovatele služby neporušovat způsobem jejího provozování hospodářskou soutěž.“ (bod 48)

„Proto za dané situace, kdy se vzhledem k předmětu řízení v projednávané věci spočívajícímu nikoli v nárocích z odpovědnosti žalovaných za obsah uložených informací, nýbrž v ochraně (soutěžitelů či zákazníků) před nekalou soutěží vyplývající z konkrétního hospodářského způsobu provozování služby žalovaných, nepoužije ze shora uvedených důvodů právní úprava omezení odpovědnosti poskytovatele služby informační společnosti ve smyslu § 5 odst. 1 zákona o některých službách informační společnosti (resp. čl. 14 odst. 1 směrnice o elektronickém obchodu), přičemž samotná oblast právní úpravy nekalé soutěže není (z hlediska žalobcem tvrzeného důvodu nekalé soutěže) unijním právem harmonizována, nevzniká žádná další otázka, jež by se ve smyslu čl. 267 Smlouvy o fungování Evropské unie týkala výkladu unijního práva (resp. jež by byla způsobilá ovlivnit rozhodnutí ve věci).“ (bod 52)

Najvyšší súd ČR teda tvrdí, že zodpovednosť za parazitovanie cez umožňovanie porušení autorského práva je konanie, ktoré nespadá pod spojenie „zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby“. A to napriek tomu, že je jasné, že parazitovanie je odvodené od toho, že tieto informácie porušujú autorské právo.

Lenže čl. 14 SEO práve má riešiť situácie keď P (poskytovateľ) zodpovedá za to čo urobil U (užívateľ, ktorý uložil informácie). Zodpovednosť P za konanie U je v rozsahu smernice. NSČR tvrdí, že zodpovednosť P za parazitovanie cez biznis model nie je takýmto scenárom. Napriek tomu je jasné, že nekalosť a teda protiprávnosť je odvodená od konania U. Súd vychádza z mylnej predstavy, že ak zodpovednosť P za U, vystaviame ako zodpovednosť P za vlastné konanie, vyhneme sa smernici. Tak tomu nie je. Ak je dôvodom pre zodpovednosť P konanie U, hoc to aj prezentujeme ako vlastné konanie P, spadá pod smernicu.

NSČR preto neobjavil dieru v smernici ale nepochopil jej rozsah.

Ak by platilo čo uvádza NSČR, poskytovatelia sú zodpovední v iných členských štátoch už dávno. Stačilo by povedať, že poskytovatelia majú vlastnú zákonnú povinnosť (neodvodenú od konania užívateľa), ktorá však má za cieľ práve sanovať následky užívateľského konania. Napríklad spotrebiteľské právo by mohlo uložiť zodpovednosť za klamlivosť ponúk na inzerenčných portáloch, stačilo by povedať: „nemajte tam nič klamlivé“. Lenže tak smernica nefunguje. Smernica vylučuje aj akúkoľvek odvodenú zodpovednosť z informácií, ktoré takto uložia užívatelia. Výklad NSČR je preto zjavne v rozpore s právom EÚ (pozri aj YouTube/Peterson, bod 108 s odkazom na stanovisko AG bod 138).

NSČR totiž v skutočnosti tvrdí: „konáte nekalo lebo benefitujete z porušovania autorských práv svojich užívateľov“. To síce znie rozumne, ale len keď vieme povedať, že existuje súbeh medzi vlastným protiprávnym konaním platformy v autorskom práve a nekalou súťažou. Inak súd tvrdí: „možno neporušujete autorské právo, no aj tak konáte protiprávne lebo je to nefér“. Pričom nefér tu má obísť bezpečný prístav a má byť založené na neurčenom dopade na žalobcu konkrétne.

S tým súvisí aj druhé nepochopenie rozsahu práva EÚ. NSČR hovorí, že oblasť nekalej súťaže nie je harmonizovaná a teda implicitne aj smernica tu akosi nemá svoj dosah. To je nezmysel. Smernica o elektronickom obchode, pokiaľ nie je otázka vyňatá z jej pôsobnosti (čl. 1 ods 5 SEO, napr. dane či hazard), pôsobí horizontálne na celý právny poriadok členského štátu. Je úplne jedno či zodpovednosť, ktorej vzniku bráni prichádza z trestného práva, PDV, nekalej súťaže alebo ObčZ. Smernica o elektronickom obchode obmedzuje celé deliktné právo členského štátu, vrátane toho, ktoré nebolo nikdy inak harmonizované.

Vrchný súd v Prahe by mal preto podať jednoducho prejudiciálnu otázku na SDEÚ, pretože výklad NSČR je v rozpore s právom EÚ. Iné členské štáty to čo uvádzam vyššie považujú za ustálenú judikatúru už dlho, viď napr. Nemecko (BGH, Kinderhochstühle im Internet II, I ZR 216/11 z roku 2013).

Rád sa s kolegami stavím o dobré české pivo, že SDEÚ rozhodne ako som uviedol vyššie.

K nekalej súťaži

Krajiny kontinentálnej Európy tradične majú doktríny parazitnej súťaže (na rozdiel od anglického práva), ktoré idú nad rozsah PDV. To isté platilo aj o ČSR už od prvého zákona o nekalej súťaži. Posledné dve desaťročia však tieto doktríny sú na ústupe a ponechávajú sa skôr ako určitá poistka pre technologický rozvoj. Zákonodarcovia si totiž uvedomujú, že expanzia práv duševného vlastníctva za posledné roky by mala byť primárna cesta ako sa rozhoduje o tom, ktoré ťaženie z práce iného je protiprávne (ak niet klamlivosti). Týmto smerom sa vyvinulo dnešné nemecké právo, holandské právo, ale postupne sa tam posúva aj francúzske alebo rakúske právo (hoc pomalšie). Na problematickosť súdneho rozširovania toho kedy je ťaženie z práce iných nad rozsah PDV protiprávne poukazovala už aj prvorepubliková judikatúra (pozri jej systematizáciu v Husovec (2015)).

Rozhodnutie vo veci Hellspy posúva českú doktrínu smerom do doktrinálneho chaosu. Prezentuje koncept parazitovania na steroidoch, ktorý nemôže v modernej spoločnosti fungovať. V každej spoločnosti je bežné, že jeden podnikateľ ťaží z práce druhého. Prvý podnikateľ, ktorý otvorí trh s určitým produktom vždy dláždi cestu pre ostatných, s ktorými bude musieť neskôr súťažiť. Taký je trh. Imitácia a súťaž sú princípy, na ktorých funguje trhový mechanizmus a vývoj kultúry. Popierať tento fakt je v podstate snahou o heroizovanie výsledkov práce jednej skupiny ľudí nad ostatných. Aj ja píšem tieto riadky len preto čo som sa naučil (pozitívne alebo negatívne) za roky štúdia z práce iných.

NSČR tvrdí, že:

1. Parazitovať možno aj podľa generálnej klauzuly, pričom výkon súťažiteľa nemusí byť „nadprůměrný nebo nějak zvláštní“, stačí aj, že ide o zneužitie „cizí myšlenky, cizího nápadu, cizí práce“ pričom sa „podkopává soutěžitelská jeho posice a znehodnocuje jeho soutěžitelský náskok, jehož svou pílí i finanční oběťmi nabyl“ (body 77 a 78). Žalovaný z konania nemusí mať ani prospech a stačí, že ujma je „reálne možná“ (bod 93).
2. Nekalá súťaž v Hellspy nie je založená na porušení autorského práva, ale napriek tomu spočíva v tom, že sa vyplácajú peniaze práve za autorskoprávne porušujúci obsah v nezanedbateľnom rozsahu. Žaloba nie je o konaní užívateľov ale zároveň od ich protiprávneho konania závisí posúdenie nekalosti konania žalovaného (napr. bod 100).
3. Stačí dokonca ak žalovaný konanie podľa č. 2 len „objektívne“ umožňuje niekomu inému bez toho aby overil či je ukladaný obsah protiprávny (body 94, 100). Ak teda ťaží nekalo užívateľ (ktorý ale netuším ako je súťažiteľ), potom koná protiprávne aj poskytovateľ, ktorý mu to umožní (hoc nie je účastník na jeho delikte, lebo ich spoločný úmysel sa neskúma).
4. Povinnosť kontrolovať obsah čo do jeho protiprávnosti pri vyplácaní odmien zasa nie je všeobecná povinnosť monitorovať (bod 117), hoci je zrejmé, že treba posúdiť čo porušuje a čo nie autorské práva pre všetok obsah.
5. Súd nikde nevysvetlí čo je presne ujma žalobcu, ktorý je len záujmovým združením a zrejme nedrží žiadne právo alebo výhradné licencie k nim.

Tu je presnejšie z odôvodnenia (ak ste už čítali, môžete preskočiť nižšie):

76. Za jednání v rozporu s dobrými mravy soutěže je rozhodovací praxí i právní teorií ustáleně považováno rovněž takové jednání, jež je založeno na nepoctivém využití soutěžních výkonů jiného soutěžitele či na soutěžním těžení za účelem získání prospěchu, jehož by jinak soutěžitel (vůbec nebo nikoli za jím skutečně vynaložené náklady) nedosáhl. Nekalou soutěží tak nemusí být pouze parazitování na pověsti závodu, výrobku nebo služby jiného soutěžitele ve smyslu § 2982 o. z., nýbrž i nekalé využití dalších hodnot spojených se závodem jiného soutěžitele (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 8. 2020, sp. zn. 23 Cdo 2027/2020).

77. Za nekalosoutěžní je proto nutno považovat i takové jednání, při němž jeden soutěžitel těží z úsilí a nákladů druhého soutěžitele, neboť tak získává soutěžní výhodu spočívající v tom, že sám nemusí takové náklady vynakládat (srov. též pojem „free riding“). Není při tom nutné, aby soutěžní výkon prvního soutěžitele byl nadprůměrný nebo nějak zvláštní (..).“

78. (..) Poškození soutěžitelovo může býti v tom, že se zneužíváním cizí myšlenky, cizího nápadu, cizí práce a cizího do jich realisace investovaného nákladu ohrožuje a podkopává soutěžitelská jeho posice a znehodnocuje jeho soutěžitelský náskok, jehož svou pílí i finanční oběťmi nabyl (srov. rozhodnutí bývalého Nejvyššího soudu Československé republiky ze dne 5. 4. 1932, sp. zn. R I 75/32, uveřejněné pod č. 11539/1932 Sbírky rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských).

80. Ze shora uvedených východisek rovněž plyne, že nekalosoutěžního jednání se dopouští nejen takový soutěžitel, který sám porušuje či odnímá hodnoty spojené se závodem určitého soutěžitele nebo který je sám odpovědný za soutěžní porušení předpisů soukromého či veřejného práva, nýbrž může se jednat i o takového soutěžitele, jenž vzhledem ke konkrétním okolnostem výkonu jeho hospodářské činnosti objektivně vytváří v rozporu s dobrými mravy soutěže podmínky pro takovéto jednání jiné osoby či z výsledků takového jednání jiného těží s důsledky způsobilými přivodit újmu jiným soutěžitelům nebo zákazníkům.

81. Je tomu tak již proto, že zákonná úprava deliktu nekalé soutěže je při splnění zákonem stanovených podmínek založena na objektivním principu, jenž okruh nekalosoutěžních situací ani okruh soutěžitelů, jejichž jednání je způsobilé v rozporu s dobrými mravy soutěže přivodit újmu jiným soutěžitelům nebo zákazníkům, nikterak v tomto směru neomezuje.

90. Poskytování takové odměny, ať už v podobě peněžní či jiné (např. v podobě zpřístupnění tzv. prémiových uživatelských účtů, partnerských programů či jiných výhod při poskytování služby informační společnosti), či jiné výhody pak dle názoru dovolacího soudu zásadně představuje jednání v rozporu s dobrými mravy soutěže, neboť poskytovatel služby tímto jednáním objektivně vytváří nepoctivé hospodářské prostředí, jež motivuje uživatele služby k jejímu využívání způsobem založeným na protiprávním využívání cizích předmětů duševního vlastnictví a porušování práv k nim. Pokud objektivním důsledkem takto nastaveného způsobu (obchodního modelu) poskytování dané služby je vznik (resp. možnost vzniku) hospodářsky významného nepoctivého těžení provozovatele služby z jím hospodářsky podporovaného a udržovaného protiprávního stavu způsobilého přivodit újmu jiným soutěžitelům nebo zákazníkům (resp. právně nebezpečné situace), je třeba takový způsob (obchodní model) provozování služby považovat za jednání v nekalé soutěži.

91. S tím pak souvisí, že poskytovatel služby ukládání informací prostřednictvím uvedeného (incentivního) způsobu (obchodního modelu) poskytování své služby je objektivně schopen vstupovat na trh služeb zpřístupňování předmětů duševního vlastnictví, tedy na trh odlišný oproti samotnému trhu služeb ukládání informací. Přitom není významné, zda konkrétní soutěžitelé na trhu zpřístupňování předmětů duševního vlastnictví tak činí prostřednictvím některé služby informační společnosti, jako kupř. audiovizuální mediální služby na vyžádání podle zákona č. 132/2010 Sb., o audiovizuálních mediálních službách na vyžádání a o změně některých zákonů, nebo způsobem odlišným.

93. Přitom z hlediska podmínek nekalé soutěže není významné, jak zdůvodněno shora, zda k újmě na straně jiných soutěžitelů na dotčeném trhu skutečně dochází, musí se jednat pouze) o reálnou možnost vzniku takové újmy. Stejně tak není významné, zda soutěžitel ke vzniku nekalé soutěžní situace záměrně směřuje (resp. zda narušení hospodářské soutěže zavinil), ani to, zda z nekalosoutěžního jednání má sám či jiná osoba skutečný prospěch (zisk).

94. Proto lze mít za to, že je to právě daný způsob (obchodní model) hospodářské činnosti, který odlišuje (prostou) službu ukládání informací (tj. službu na trhu určitých služeb informační společnosti) od zdroje nekalé soutěže na trhu zpřístupňování předmětů duševního vlastnictví založeného svým objektivním uspořádáním na nepoctivém těžení z porušování soukromých práv jiných osob.

100. Vzhledem ke shora uvedeným důvodům tak lze uzavřít, že vyplácí-li poskytovatel služby ukládání informací (veřejného datového úložiště), jež umožňuje jejím uživatelům prostřednictvím jimi ukládaných informací v soutěžně významném rozsahu ohrožovat či porušovat práva duševního vlastnictví, těmto uživatelům odměnu, jejíž výše je závislá na počtu či rozsahu stahování jimi uložených datových souborů jinými uživateli, aniž by přiměřeným způsobem ověřil, zda tato odměna není placena v souvislosti s ohrožováním či porušováním práv duševního vlastnictví, dopouští se zásadně nekalé soutěže podle § 2976 odst. 1 o. z.

Ak by táto doktrína bola naozaj uplatnená, nasledovné náhodné konania sú dnes v ČR protiprávne:

1. Otvorenie zmrzlinárne vedľa populárnej konkurencie s ponúknutím podobných príchutí
2. Predaj veľa výrobkov v Lidl
3. Akýkoľvek ambush marketing
4. Predaj mnohých komplementárnych výrobkov

A to najlepšie je, že žalovať môžu rôzne záujmové združenia bez nutnosti preukázať vlastnú ujmu. V podstate Lidl tiež koná protiprávne ak „objektívne“ umožňuje zákazníkom kúpiť si výrobok, ktorý nekalo ťaží z myšlienky alebo nápadu iného výrobcu. To platí aj o českej pošte, ktorá by mala kontrolovať, že neprenáša vo viac ako zanedbateľnej miere produkty, ktoré porušujú PDV alebo parazitujú na právach iných firiem. Asi viete kam tým mierim.

V podstate ak doktrínu, ktorú načrtol NSČR zoberieme vážne, v ČR je právo duševného vlastníctva nepodstatná oblasť práva.

Je samozrejmé, že tu len ťažko môžem riadne reagovať na celé rozhodnutie. Preto tak skôr urobím v literatúre. Rád si tiež vypočujem názor zástancov rozhodnutia (preto kľudne píšte kde sa mýlim).

Porušuje teda výsledok právo EÚ?

V prvom rade, tam kde nekalá súťaž nenarazí na právo EÚ si môže robiť čo chce (ok, nie tak úplne, pozri nižšie). Vo vzťahu k výrobkom z Lidl, či zodpovednosti Lidl, to napríklad možné je. Hoc to nemusí byť dobrý nápad pre krajinu, no nič tomu nebráni.

V kontexte online služieb je to komplikovanejšie. Napriek tomu čo uvádzam vyššie, je odpoveď na to či výsledok tohto rozhodnutia je v rozpore s právom EÚ (a teda nie výklad) pomerne komplikovaná. Závisí od dvoch vecí.

V prvom rade, či sa Hellspy kvalifikuje pod bezpečný prístav hosting keď bude riadne aplikovaný. Vrchný súd v Prahe tvrdí, že sa aplikuje. Ak to platí aj po YouTube (ktorý vo vzťahu k bezpečnému prístavu zmenu nevykonal), znamená to, že doktrína NSČR je neaplikovateľná v tomto konkrétnom spore (hoc ostáva mátať iné oblasti). Malo by ju vylučovať právo EÚ. V takom prípade nájdenie zodpovednosti a priznanie nárokov porušuje právo EÚ.

Lenže to neplatí absolútne. Ako správne poukazuje NSČR, určité súdne príkazy sú možné aj v prípade ak sa uplatní bezpečný prístav. A žalobca sa domáha najmä súdnych zákazov. Otázkou preto je či výnimka z bezpečného prístavu podľa čl. 14 ods. 3 dovoľuje práve navrhované súdne príkazy (vypnutia vyhľadávača a zákaz odmeňovania užívateľov pri porušujúcich súboroch). Úniové právo totiž v oblasti nekalej súťaže síce nepredpisuje možnosť takýchto príkazov (na rozdiel od PDV), lenže čl. 14 ods. 3 SEO, aj spolu s čl. 15 SEO, ich moderuje čo do obsahu.

Preto je výsledok nasledovný.

Ak platí, že Hellspy sa kvalifikuje pod bezpečný prístav, je stále nutné posúdiť kompatibilitu navrhovaných opatrení s čl. 14 ods. 3 a čl. 15 SEO v kontexte Charty EÚ. Z posudzovaných petitov môžu byť niektoré jednoznačne problematické (čítaj: vypnutie funkcionality, zverejnenie rozhodnutia alebo všeobecné monitorovanie obsahu), hoci iné môžu prežiť aspoň v inej podobe (čítaj: partnerský program). Preto niektoré súdne príkazy môžu „prežiť“ aj aplikovanie bezpečného prístavu. Vrchný súd v Prahe asi najlepšie urobí ak celý katalóg predloží SDEÚ lebo posúdenie niektorých príkazov bude v skutku zaujímavé. Nepoznám spis podrobne takže sa k tomu neviem bližšie vyjadriť.

Ak sa na Hellspy bezpečný prístav neaplikuje, české právo si môže z pohľadu práva EÚ viac menej robiť čo chce. Svoju doktrínu nekalého parazitovania odchovanú na steroidoch môže kľudne pustiť do priestoru a vytiahnuť z nej akékoľvek súdne príkazy potrebuje (ak sú ustavnokonformné – áno bod 63 považujem za nesprávny).

Lenže ani to neplatí aboslútne, pretože harmonizácia autorského práva môže mať nepriamy dopad na možnosť uložiť zodpovednosť za vo svojej podstate autorskoprávne porušenia nad rozsah YouTube/Peterson. Dôvodom je slobodný pohyb tovarov a služieb, pre ktorých je takéto stanovenie zodpovednosti obmedzením a musí byť riadne akceptovateľné (pozri Husovec 2020). V stave kedy harmonizácia v tejto oblasti postúpila do riešenia vo veci YouTube/Peterson, si myslím, že je dosť velká šanca, že ak nie priamo sekundárne právo autorské (t.j. informačná smernica) tak aspoň primárne právo EÚ (slobodný pohyb služieb) môže vylučovať založenie zodpovednosti za porušenie autorského práva nad rozsah YouTube/Peterson.

Inými slovami, ak by som bol sudcom na Vrchnom súde v Prahe podám tieto tri prejudicálne otázky:

Je nekalosúťažná zodpovednosť za partnerský program, ktorý odmeňuje súbory bez ohľadu na ich autorskoprávny status zodpovednosťou „za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby“ v zmysle čl. 14 smernice o elektronickom obchode?

Ak je odpoveď na prvú otázku pozitívna, sú nasledovné súdne príkazy v súlade s čl. 14 ods. 3 smernice o elektronickom obchode v kontexte Charty EÚ? (Výrok 1, 2, 3, etc.)

Je v rozpore s čl. 3 informačnej smernice alebo čl. 56 ZFEÚ ak národné právo uloží zodpovednosť za prevádzkovanie služby informačnej spoločnosti, ktorej užívatelia porušujú autorské právo, nad rozsah zodpovednosti podľa čl. 3 informačnej smernice tak ako bola intepretovaná v rozhodnutí YouTube/Peterson?

Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, moje odpovede sú: (1) áno, (2) všeobecné monitorovanie alebo vypnutie funkcionality je problém, (3) áno ak sa snažia chrániť z tých istých dôvodov (t.j. pre užívateľove porušenia autorského práva).

Záver

Opät raz zdôrazním. Teším sa tomu, že naše súdy konečne riešia aj takéto spory. Tie spory vôbec nie sú ľahké na posúdenie. Som aj veľmi rád, že predmetný senát namiesto uhýnania rieši konečne podstatu veci. A tiež, že žalobcovia inovujú. Zato si zaslúžia moju úctu lebo sa snažia rozvíjať právo, ktoré u nás bolo doteraz len na papieri.

To samozrejme neznamená, že budem ako akademik nekriticky akceptovať riešenia, ktoré sú plné problémov. Základný problém v tomto prípade vidím v nedomyselnosti.

Aby som si pomohol mojou metaforou z titulky.

Problém používania steroidov je, že výsledky prídu rýchlo a vyzerajú výborne. Každý vám tlieska. Bohužiaľ ich efekt na zdravie sa ukáže vždy až po rokoch.